Pred pár dňami som sa vrátila z pôrodnice. Neviem, kde mi hlava stojí. Ešte som si nenašla svoj rytmus. Ešte sa mi zatvárajú oči, či je desať hodín večer, alebo desať hodín ráno.
Darčeky? Čo to je? Kúpiť? Kedy?
Som viac menej milo-nemilo uväznená medzi stenami nášho bytu a môj život sa točí okolo plienok, odsávačky a hrncov. Tento rok ani netuším, aký stromček stojí na námestí, či na trhoch prevláda "čína" alebo hand made.
Možno som sa uchránila od nervozity, čo kúpiť môjmu otcovi - čerstvému dedkovi, kedže som sa posledných 20 rokov ani raz netrafila.
Možno ma len chytí panika. Neviem.
Neholdujem nákupom dopredu. Darčeky na vianoce som vždy rada nakupovala 24.12, keď po obchodoch blúdili už len zábudlivci a vyslanci, ktorých manželky poslali kúpiť zabudnutú vec. Pozerať sa na nich, ako zúfalo hľadajú v hypermarkete tu správnu uličku, trinástu komnatu, do ktorej chodila vždy len manželka.
Teraz sa teším na Valentína. Uznávam, asi som divná. Ale Valentín je vo februári. Len krôčik k jari, ktorú ja tak zbožňujem. Inak mi Valentín veľa nehovorí. Vždy som ho považovala za vyplnenie prázdneho miesta v kalendári medzi vianocami a prvými snežienkami. Kúpim zo zotrvačnosti gýčové červené srdce a budem sa tešiť na snežienky.
Nebudem už dlho pozerať na teplomer vonku a pri mínuse rozmýšlať, že nemôžem ísť s malou von, lebo je príliš zima. Pri plus šesť zasa meditovať, že chrípkový vírus číha na každom kroku.
A tento rok vyriešim darčeky po svojom. Previažem stuhou perinku.
